|
Ľudová kerámia
V Gyule už stredoveku pracoval hrnčiarsky cech. Turecké panstvo v našom kraji - ako aj na celej Dolnej zemi - zabrzdilo vývin dovtedy prekvitajúceho remeselníctva. Naša župa leží v styčnom bode dvoch umelecky dominantných stredísk dolnozemskej keramiky, medzi Hódmezővásárhelyom a Mezőtúrom. Po upevnení roľníckych gazdovstiev, po vzniku roľnícko - meštianských vrstiev agrárnych miest sa v kruhu týchto vrstiev zrodil nárok na samostatné keramické remeslo.
Komlóšania, Čabänia sa ako učni dali do služieb do Vásárhelyu, kým Sarvašania a Berényčania uprednostňovali Mezőtúr. V Békešskej Čabe a v Slovenskom Komlóši sa črtal čo sa týka foriem, farieb, ornamentov nový štýl, prispôsobujúci sa vkusu miestnej spoločnosti. Najmarkantnejší osobytný štýl vznikol v Slovenskom Komlóši, kde v polovici XIX. storočia pracovalo až šesťosem hrnčiarskych majstrov. V ich dielňach, akoby rozvíjajúc vásárhelyskú techniku, vytvorili bravúrne formy, figurálne a reliefovité figury a motívy. (napr. šinárky a vzdoby na komíny.)
Obľúbené farby komlóšskych kerámií boli: (v harmónii so slovenskými textíliami a krojom) čierna, červená, zelená a žltá. Boli ozdobené motívmi kvetov. Týmto zachránili ornamenty, používané predtým pri vyšívaní kožuchov. Zvláštne, príznačné črty používali na butéliách. Slovenský nápis bol lemovaný kontúrmy erbu, objavili sa tu motívy stromu života, kohúta, lístia.
Na sarvašských butéliách, ktoré sú štýlovo príbuzné mezőtúrskym kerámiám je krátky slovenský a maďarský nápis.
Najkrajšie čabianske butélie sú zelené, s reliefovitou ozdobou s ornamentami kvetov.
Na butéliach, vyhotovených tak pre slovenských ako aj maďarských zákazníkov uviedli nápis "roku". Koncom storočia sa objavili nádoby v miešanom štýle. Svedčilo to o slabnutí tradícií. V druhej polovici XX. storočia majstri ľudového remesla sa vrátili ku koreňom remesla, napríklad v Sarvaši obnovil formy a štýl tradičnej ľudovej keramiky István Tóth.
|
