Rodina Často citovaný výrok Jána Čaploviča z roku 1829: "Uhorsko je Európa v malom" v istom slova zmysle platí aj pre našu užšiu domovinu, Békešsku župu, pre jej kultúrnu a etnickú rozmanitosť, pestrosť. Základnou buňkou každej spoločenskej skupiny je rodina, ktorá do prvej polovice XX. storočia neznamenala iba pokrvnú kontinuitu, biologické spojivo, ale bola aj kohéznou silou, oporou etnickej identity a organizačnou jednotkou pracovnej činnosti. Maďarskí, rumunskí, slovenskí a nemeckí osadníci prichádzali do širokých békešských pustatín v rodinách, príbuzenských zväzkoch. Do polovice XIX. storočia vo väčšej časti našej župy prežívala tradičná veľkorodina, vo voľnejšej forme v Orosháze a u berényskych Nemcov, v tradičnej prísnejšej forme v kruhu slovenských, rumunských a srbských obyvateľov. Ľudovít Haan napísal v roku 1858 o autorite hlavy rodiny, že ženy manžela zdravia aj za jeho neprítomnosti onikaním. Za riadenia hlavy rodiny žilo pod jednou strechou viac generácií, pracovalo "pod jeho rukou", on určoval postup pri prácach, rozhodoval o zásnubách svojích detí, aj ako starec mal právo zasiahnúť do roľníckej práce a výrobe na salaši, a do rodinného života svojich dospelých detí. Do 1880. rokov môžeme považovať poriadok v dedení za jednoznačný, majetok sa dedil po meči. Možnosti zoznamovania sa mladých a uzavretia manželstva boli predurčené predovšetkým náboženskou a národnostnou príslušnosťou. Vo viacnárodnostných mestách, ako napríklad v Mezőberényi a v Gyule boli nemecké, slovenské, maďarské, respektíve rumunské a maďarské páračky a plesy striktne oddelené. V zachovávaní jednoty rodiny a celistvosti majetku zohrávala rozhodujúcu rolu národnostná, náboženská a spoločenská príslušnosť tých, ktorí uzavierali manželstvo. Sviatky a udalosti spojené so základnými medzníkmi ľudského života, svadby, krštiny, pohreby, ako aj sviatky jednotlivých kalendárnych období - sa konali a oslavovali zásadne v rámci danej národnosti a až do začiatku XX. storočia si zachovali tradičné zložky zvykov a obyčají typické pre danú národnosť. Pod vplyvom občianskej mentality sa do začiatku XX. storočia viazané, stabilné mikrospoločenstvá začali uvoľnovať, diferencovať, v novom, samostatnom type rodín vzrástol význam individuálnych rozhodnutí a zosilnel vplyv vonkajších okolností, prostredia. Napriek tomu sa do 1930 rokov komunity, spoločenstvá, organizované na konfesionálnom alebo národnostnom princípe - napríklad v Tótkomlóši, Gyule, Mezőberényi, Békéscsabe - pri vzájomnej tolerancii, mali možnosť uplatniť sa.